Otázka vlastnej identity je stará asi ako ľudstvo samo. Každé dieťa sa v puberte vyhraňuje, hľadá svoju identitu. Od malička sa jeho osobnosť formovala nasledovaním svojich rodičov, starých rodičov, kamarátov alebo niekoho v susedstve. Kým dovtedy sa chce všetkým podobať a napodobňuje ich správanie, v puberte začne pociťovať potrebu sa odlíšiť. Začína proces hľadania samého seba. Najprv odporom voči tomu, čo už vo svojom živote nechce. Keď sa toho zbaví, prichádza potreba objasniť si, čo vlastne chce.
Dnešná spoločnosť žije v idealizovanej predstave, že jedinec po dosiahnutí veku 18 rokov sa stáva dospelým, samostatným a v plnej miere svojprávnym. Je to samozrejme romantická predstava, ktorú v realite vyvracia stále väčší počet jedincov využívajúcich služieb mamahotelov. Len malá časť populácie získava v tomto veku skutočnú samostatnosť. Ani u mňa tomu nebolo inak. Navonok som síce vykazoval znaky samostatnosti, no po rokoch som si uvedomil, že to bolo trochu inak. Aj napriek tomu, že som od svojich 15 rokov býval po internátoch a privátoch, bolo to len zdanlivé opustenie hniezda. Ako bumerang som sa vracal každý víkend domov, kde som pracoval na svojich voľnočasových aktivitách. Cez týždeň som žil svoj študijný a pracovný život, cez víkendy a prázdniny ten osobný. Oba striktne oddelené minimálne 50 km vzdialenosťou a minimálnou informačnou výmenou medzi týmito svetmi.
Prvá zásadná zmena nastala niekedy na jar roku 2018. Vtedy som si uvedomil, že nežijem svoj život. Môj vtedajší vzťah smeroval ku koncu, práca mi prinášala viac stresu ako radosti, voľný čas prakticky neexistoval, pretože bol rozdelený medzi zdanlivo „slobodné“ aktivity. Chodil som do práce, prerábal dom, opravoval auto, vysedával v čajovni, jazdil hore dole po Slovensku. Avšak otázka, ktorá ku mne v tom čase prišla, bola čoraz silnejšia a zamestnávala moju myseľ. Chodím do práce lebo ma baví, alebo pre peniaze? Chodím s kamarátmi do mesta lebo ich chcem vidieť, alebo ma tam ženie prázdnota v mojom vnútri, ktorej by som inak musel čeliť? Oslavujem rôzne udalosti lebo z nich mám úprimnú radosť, alebo preto, že je to spoločenským zvykom? Jazdím na starom aute pre jeho kvality, alebo preto, že nemám na lepšie? Študoval som na vysokej škole preto, že som po tom túžil od detstva, alebo preto, že po tom od detstva túžili moji rodičia? Koľko rozhodnutí bolo v mojom živote naozaj mojich a s koľkými som sa len stotožnil, no v skutočnosti to boli sny, priania či rozkazy niekoho iného?
Tieto otázky a nečakaný rozchod s vtedajšou priateľkou ma priviedli k hľadaniu odpovedí. Vo svojom vnútri som cítil, že zmena je nevyhnutná. Uvedomil som si, že všetko poznanie nezískam čítaním kníh. Je nutné konať. To ma priviedlo k rôznym sebarozvojovým kurzom. Hneď na druhom som sa dozvedel o Vižnkveste. Prechodovom rituály určenom pre objavenie vízie na ďalšie obdobie. Niekto v ňom hľadá nový projekt v práci, pre mňa to bolo hľadanie skutočného zmyslu môjho života. Vedel som, že plnenie snov iných to nebude, no nevedel som, čo to bude. Vstúpil som do rok a pol trvajúceho výcviku, ktorého súčasťou bol spomínaný rituál. 4 dni osamote v lese, bez jedla, bez stanu, bez kontaktu so svetom. Po skončení výcviku som mal konečne predstavu, akým smerom sa uberá môj život. Čo pre mňa má zmysel a čo nie. Avšak možno väčším poznaním, ako to ktoré som hľadal, bolo poznanie, ktoré si našlo mňa. Objavil som príčinu, ktorá ma priviedla do tohto stavu. Volá sa syndróm dobrého chlapca (alebo dievčaťa). V krátkosti je to stratégia prežitia, ktorú si dieťa zvolí v útlom veku. Táto stratégia súvisí s potrebou byť milovaný svojim okolím a preto dieťa robí to, čo od neho chce jeho okolie. Odmenou za to mu je pochvala, uznanie, alebo iný prejav lásky. Oči mi otvorila kniha Rádce pravého muže od Roberta Glovera, ktorej anglický názov jasne hovorí o obsahu – No More Mr. Nice Guy. Pokiaľ ťa zaujala niektorá z otázok vyššie, možno by si si ju mal prečítať aj ty.
Začal som teda prehodnocovať svoj život novou optikou. A mnoho vecí sa zmenilo. Po viac ako dvoch rokoch hľadania samého seba som si plný ideálov našiel nový vzťah, odhodlaný nehrať v ňom dobrého chlapca, ako tomu bolo v tých predchádzajúcich. Prešlo pol roka a prišiel som o ružové okuliare. Objavil som nový rozmer dobrého chlapca a celý kolobeh sa začal odznova. Tento vzťah ma naučil veľmi veľa o mne. Ukázal mi, kde som sám sebou a kde sa snažím byť niekým iným. Na prelome rokov 2020/2021 som dospel k poznaniu, že lipnem na svojej identite. Bol to tiež veľký AHA moment. Lipnúť sa dá aj na niečom nehmotnom. Povedal som si, že je čas túto identitu zahodiť a prvým krokom bolo zahodenie vlasov. 19 rokov som si pestoval dlhé vlasy, ktoré mi možno polovicu času liezli na nervy. No identifikoval som sa s nimi a držal sa ich za každú cenu. 1.1. išli do koša. Nový rok, nový začiatok, nová identita. Zmena bola celkom výrazná a ešte v Marci ma niektorí kolegovia nespoznávali. Priatelia, už viete, že to nebolo len o vlasoch. Vlasy boli len vonkajším prejavom vnútornej zmeny.
Po nejakom čase som si uvedomil, že ak chcem napredovať efektívnejšie, potrebujem si nájsť učiteľa. Moje volanie bolo vyslyšané. Predal som motorku, aby som mal na mentoring a koncom Júla som sedel na prvom sedení. Dali sme na stôl súčasný stav môjho života. Rodina, vzťahy, práca, zdravie, financie, vízia. Všetky dôležité oblasti života prešli revíziou a pustili sme sa do práce. Každé dva týždne stretnutie a medzi tým samostatná práca. Zmeny nabrali oveľa väčší spád. Na jeseň som opustil internátne vody a konečne sa presťahoval mimo mesta. Mal som pocit, že každý deň navyše v meste ma ubíja a tak hneď ako som dostal kľúče, zbalil som spacák, karimatku a nasťahoval sa na prázdnu podlahu s jedným ruksakom vecí. Ďalšia viditeľná zmena po vlasoch. Onedlho na to sme sa rozišli s priateľkou. Bol to najkrajší rozchod, aký som kedy zažil, bez vybičovaných emócií, bez vzájomného obviňovania, s hlbokým porozumením, úctou a rešpektom. Obaja sme si vo vzťahu našli mnohé ponaučenia a sme iný ľudia, ako pred necelými dvoma rokmi, keď sme sa spoznali. Bolo to krásne obdobie, za ktoré som vďačný. To bola tretia viditeľná zmena. Štvrtá prišla s ponukou zúčastniť sa ako člen delegácie Ministerstva školstva na Expo Dubaj. Tu prišla ku zrodu ďalšia zmena, nakúpil som oblek, košele, topánky, kravaty a zmenil štýl obliekania. Trvalo to „len“ 10 rokov, kým vo mne dozrela rada môjho vtedajšieho kolegu, že: “Kráľ má vyzerať ako kráľ.“ Narážal na moju dlhú neupravenú bradu, strapaté vlasy a vyučovanie v tričku a mikine. Dnes už viem, čo presne tým myslel som mu vďačný, že vo mne zasial semienko, ktoré mohlo dozrieť. Prispela k tomu aj kolegyňa, ktorá mi ešte na jar tohto roku po zahodení vlasov položila otázku :“ A kedy prestaneš nosiť tú otrasnú červenú mikinu?“ A tak som v Dubaji symbolicky zahodil tričká a mikiny. Od vtedy chodím do práce v obleku a mám z toho radosť. Dovtedy mi obleky liezli celkom kvalitne na nervy. Ďalšou zmenou bol prístup k financiám. Niekedy v septembri som si začal budovať pasívny príjem a prvé ovocie dozrelo v novembri, kedy so si z neho mohol kúpiť nové náramkové hodinky. Posledná viditeľná zmena v tomto roku je stránka, ktorú práve čítate. December priniesol ešte niekoľko zmien, ktorú sú však zatiaľ neviditeľné a ich plody sa prejavia neskôr. No dnes už viem, že to boli zásadné zmeny a potrebujú svoj čas, aby mohli dozrieť. Konečne mám pocit, že žijem svoj život a mám z toho radosť.
Aby som uzavrel tento článok, vrátim sa k jeho nadpisu. Kto teda som? Volám sa Miroslav Šmelko, pochádzam z Gemerskej Polomy, narodil som sa 3.1.1987, som kozorožec so všetkým, čo k tomu patrí, mojim krédom je, že každá minca má tri strany a mojím životným cieľom je rozvíjať seba a našu spoločnosť. Časť mojej cesty k sebe som načrtol v tomto príspevku, detaily budem opisovať v tých nasledujúcich.