Večer pred odchodom som dostal správu:" Čau Miro, zajtra si zober 1 staré tričko, ktoré vyhodíš a 1 nové tričko, ktoré si prezlečieš. A klasika nejakú vetrovku, čiapku, topánky na hory, 8:00 pri Tescu v BR."
Inštrukcie boli jednoduché a jasné. Pôjdeme niekam von. A tak sme šli, smer Ďumbier. Ráno som ešte nevedel, pre čo som si tam dnes prišiel. Vedel som, že budme riešiť tému súvisiacu s matkou Zemou, s negatívnymi presvedčeniami vo vzťahu k nej. No to bolo všetko. Na chodníku sme boli sami, počasie slnečné, takmer bezvetrie. Nasadili sme tempo a šli. Cesta bola strmá, rýchlo sme prišli do pracovnej teploty. Okolo nás stromy, hučiaci potok a neskutočne voňavý, vlhký vzduch, nekompromisne ohlasujúci príchod jari, aj napriek zvyškom snehu ležiacim na tienistých úbočiach.
Slovo dalo slovo. Za uplynulé dva týždne, od kedy sme sa naposledy videli, sa toho veľa udialo a bolo o čom hovoriť. Tak plynule, ako sme prechádzali lesom, kosodrevinou až na horské lúky, tak sa menila aj téma nášho rozhovoru. Až sme došli na chatu. Krátka prestávka na doplnenie vody u chatára, dohodli sme sa, že sa vidíme na obed, poďakovali a šli sme ďalej. Bolo to tesne nad chatou, keď sa téma rozhovoru presunula k životu v zahraničí, vzťahu k domovine a všetkému s tým súvisiacemu. A vtedy padla tá veta, ktorá sa mi vryla do pamäte: "Moja duša nemá národnosť".
Cítil som, ako sa vo mne niečo zatriaslo. Bolo to uvedomenie si ďalšieho odtieňa jednoty medzi nami všetkými. Duša človeka je nielen bezpohlavná, ale nemá ani jasne danú národnosť, miestnu príslušnosť, či rasu. Možno si poviete, že to je jasné, no pre mňa to bol kamienok do skladačky, ktorý som si potreboval uchopiť. Doplniť mozaiku, uvedomiť si súvislosti. Už dávno pred tým som chápal, že sme si všetci rovný. No posledné mesiace som rovnako pociťoval, že niečo nieje v poriadku. Môj vzťah ku rodnej zemi, k nášmu národu, štátu a krajine bol trochu nezdravý. Nevedel som presne, v čom to je. Bol to len slabý tichý pocit niekde pod nánosom presvedčení a názorov. Niekde v hĺbke som bol pyšný na to, že som Slovák, potomok prvých osídlencov Európy, ktorí prišli z Indie pred 3500 rokmi. Bol som pyšný, že v mojich žilách koluje ich krv a že ani stáročia úpadku a útlaku nepriviedli mojich predkov do zabudnutia. Nestratili sme sa v dejinách, ako iné národy. Žijem, som tu, prebral som štafetu a pokračujem v rodovej línii. A to bol ten nezdravý vzťah k matke Zemi, negatívne presvedčenie o svojej výnimočnosti, alebo nejakej nadradenosti vyplývajúcej len z toho, že som sa narodil na výnimočnom mieste, ako príslušník výnimočného národa. Pýcha, ktorá predchádza pád.
Po doznení týchto niekoľkých slov som vedel, že toto je cieľ, pre ktorý som si sem dnes prišiel. Našiel som cieľ cesty ešte pred vrcholom. "Moja duša nemá národnosť!" Žijem predsa život, ktorý som si buď vybral, alebo mi bol daný v rámci zbavovania sa karmy. Neviem, ako to bolo a je to momentálne nepodstatné. Podstatné je, že dnes som tu a zajtra môžem byť inde, v inom národe, inej rase. Pretože duša je nad týmito svetskými prívlastkami.
Ako cesta pokračovala ďalej, došli sme na vrchol Ďumbiera. Počasie bolo ideálne, výhľad perfektný. Vykonali sme, čo bolo treba, zhodil som zo seba staré tričko, symbolickú starú kožu, a navliekol som novú. Zelené merino tričko na mňa sadlo ako uliate. Doslova som cítil, ako keby bolo mojou integrálnou súčasťou. Až neskôr som sa dozvedel, že má farbu srdcovej čakry a tak dokonale zapadlo do témy dňa, ktorá sa otvorila. Pozdravili sme predkov, poďakovali im za všetko a vybrali sa na cestu späť.
Cesta dolu bola veselá. Sprevádzal ma pocit nadšenia a hlavne úľavy. Tam hore niečo zo mňa opadlo, niečo tam odvial vietor a to niečo boli nezdravé predstavy o výnimočnosti nášho národa. Jedným dychom doplním, že stále som hrdý Slovák, Polomec, ktorému v žilách koluje krv stará 3500 rokov. No dnes sa už na to pozerám inak. V konečnom dôsledku to neznamená, že som niečo viac a zároveň to neznamená, že som niečo menej. Všetci sme duše, ktoré nemajú národnosť. Ďakujem Stanovi Ličkovi za túto cestu na Ďumbier (a nielen za ňu), ďakujem sebe za to, že som tam šiel a ďakujem za uvedomenie, ktoré som si odtiaľ priniesol.
